Nikdy viac a navždy.

30. dubna 2012 v 18:04 | Lulush |  Others
Nikdy nič nekončí. Všetko len nanovo začína. Až nové začiatky prinášajú takzvané konce.
Dlhý čas som premrhala tým, ... vlastne ... nie je to nič konkrétne.. Neviem si vysvetliť, čo som robila a za čím som sa vlastne naháňala, keď som len ostala stáť na mieste. Ale predsa len som sa za niečím naháňala. Asi.. som sa chcela nájsť? Chcela som nájsť únik od sveta? Od minulosti? Od môjho druhého "ja"? Čím viac som utekala, tým rýchlejšie som sa vracala naspäť, tam, odkiaľ som chcela odísť. A bolo to takpovediac.. nekonečné. Stále v jenom kruhu, nič nepomohlo. Nie čas mení veci, robenie vecí ich mení, ako povedal House. A mal pravdu. Čas vo svojej podstate neexistuje, tak ako by len mohol meniť veci? Ako by mohol zmeniť naše pocity, spomienky...? Nijak, tak, ako pokračujeme v živote, tak spomienky miznú. Zabúdame na hriechy a .. Robíme. Meníme sa, menia nás ľudia okolo, mení nás hudba, menia nás obrazy a cenné chvíle. Menia nás myšlienky, menia nás pocity, jednoducho sa meníme. Vždy chceme začať odznova, avšak väčšinou sa k tomu nedopracujeme. Pretože sa to časom zmení...


Nikdy nie je na vine čas, to, čo je teraz, tu a teraz, je chvíľa, chvíľa, ktorá tvorí celý váš život. Jedine to, čo sa deje v tejto chvíli, môže veci ovplyvniť. Minulosť bola, budúcnosť bude. Tak prečo sa tým zaoberať? Prítomnosť tvorí budúcnosť a minulosť už do toho nezapadá. Možno sa pýtate... čo je teda s človekom, čo kedsi prežil nehodu a (do)teraz nemôže chodiť? Následky z minulosti, tak to je. Avšak nikde nie je napísane, že už nikdy viac sa na nohy nepostaví. Je to sila myšlienok. Myšlienky tvoria svet a vždy aj budú, pokiaľ ich nenahradia skutočné činy. Nedávno sa mi stalo, keď som išla v autobuse, na ceste domov, ponáhľala som sa, pretože som mala ísť na oslavu... Bola som akurát na moste, keď v tom mi prebehlo hlavou, že ak mi pred nosom ujde autobus, na ktorý mám prestúpiť, tak som v .. štyroch písmenách. A hneď na to, zrazu, len tak, zničoho nič, nás zľava predbehol autobus, na ktorý som mala prestúpiť. Bola to moja posledná šanca, ako sa dostať načas domov. V tej chvíli som začala panikáriť a v hlave sa mi spustili snáď všetky neslušné slová a výkriky, avšak bola tu ešte možnosť.. Bus, v ktorom som bola, stojí na neďalekej zastávke, na ktorej zastaví aj bus, na ktorý mám nastúpiť. Chcela ma premôcť myšlienka, že to nedokážem, že to nestihnem a že už je príliš ďaleko. Ale predsa som to chcela skúsiť. Šla som na začiatok busu, ku predným dverám. Hneď, ako sme zastavili, vybehla som von. V duchu som prosila, nech to stihnem. V poslednej chvíli som vbehla do zadných dverí a odišli sme. Bolo to o chlp. Povedala som si, že mám spekla šťastie, no môžem za to ja. Urobila som to ja, stihla som autobus a to len vďaka tomu, že som to nechcela vzdať. V tom momente mi to celé prišlo neuveriteľné.

Avšak čo som vám vlastne chcela oznámiť... Končím. Nie, vlastne nie, začínam. Lulush-core ešte pár mesiacov možno ponechám, no teraz pracujem na niečom novom, viac úprimnejšom a kreatívnejšom. Budú tam možno niektoré staršie články, no chcem pridávať aj fotografie, inšpirácie, veci, ku ktorým ma viedla škola... Dúfam, že vás to nejak nakopne, obohatí, inšpiruje.. Nová stránka sa volá "WonderOfTheLight", zatiaľ nie je pridaný žiadny článok, no v priebehu tohto týždňa určite pribudne nejaké uvítanie. Check it :*

Čo ma k tomuto viedlo? Viď vyššie.


Cheers :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama